Viktor Vránek je žiak Súkromnej strednej odbornej školy ochrany osôb a majetku a zároveň Majster Slovenska v Kyokushin karate. To, čo sa v dojo naučil, pri pouličnej bitke nikdy nepoužil. Hovorí však, že karate nie je len o úderoch, ale aj o slušnosti a o pomoci druhému. O tom, že v hromadnej doprave pustíte sadnúť si staršieho človeka. Takto vraj používa „karate“ mimo telocvične.

V dedinke Mužla bol 27. 10. 2018 v  kategórii junior elit – 18-20 rokov a  do 85 kilogramov najlepší Viktor Vránek. Z pomedzi 150 pretekárov z celého Slovenska a Maďarska sa tak stal Majstrom Slovenska v Kyokushin karate.

Čo je to Kyokushin karate a kto ho založil?

Je to šport predovšetkým o morálke, o pokore a tvrdej práci.   O úcte a o sebapoznaní. Rozvíja fyzickú silu, koordináciu, ale aj psychickú a fyzickú odolnosť. Ide o plnokontaktný boj medzi dvoma zápasníkmi v štýle, ktorý založil Masutacu  Oyama. Jeho filozofiou je tvrdý tréning. Keď Oyama prišiel do Ameriky, absolvoval stovky zápasov a nikdy nebol porazený. Aby dokázal účinnosť svojho štýlu, zápasil v priebehu troch dní s tristo najlepšími japonskými bojovníkmi.  Denne to bolo sto zápasov a žiaden neprehral. Stal sa jednou z najväčších legiend v karate na svete.

Ako si sa k tomuto športu dostal?

Keď som raz išiel s mamou vo Viedni zo škôlky, zazrel som cez okno z ulice dojo Kyokushin Samuraj. Bolo rozsvietené a cvičili tam deti. Zaujalo ma to, vyskúšal som si tréning, a začal som chodiť pravidelne. Mal som vtedy šesť rokov a trénoval som pod vedením senseia Neziriho a môjho otca. Na začiatku som trénoval dvakrát do týždňa, po roku som začal trénovať minimálne trikrát týždenne a zúčastňoval  som sa pravidelne sústredení. Po prijatí na športové gymnázium vo Viedni som trénoval minimálne štyrikrát týždenne.

Kde trénuješ?

V súčasnosti trénujem v Dolnom Štáli  a doma. Naďalej sa zúčastňujem  seminárov a sústredení na Slovensku, ale aj v Čechách, kde trénujeme pod vedením takých bojovníkov ako je sensei Jan Soukup – víťaz Japonských majstrovstiev a vice majster sveta. Zúčastnil som sa tiež sústredení, ktoré viedol osobne Glaube Feitosa Kyokushinak z Brazílie, ktorý sa stal aj šampiónom K-1 . Taktiež som sa zúčastnil sústredia pod vedením trojnásobneho majstra sveta Hitoshi Kiyamu a trénoval a sparingoval som s dvojnasobným majstrom sveta kyokushin karate Manuelom Lebom z Rakúska.

Čo tvoje úspechy a plány do budúcnosti?

Mám veľa pódiových umiestnení, ale nepočítam to. Úspech poteší, ale aj motivuje a zaväzuje k ďalšej tvrdej práci. Momentálne sa pripravujem na splnenie požiadaviek,  aby mi mohlo byť udelené kyu ted 1. stupeň  v Kyokushin karate. Po škole mám v pláne  pokračovať vo vzdelávaní a to na fakulte Zahraničného manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Ak sa podarí,  plánujem otvoriť dojo Kyokushin karate v Bratislave a posúvať toto bojové umenie ďalej.

Ako si sa dostal na Súkromnú strednú odbornú školu ochrany osôb a majetku?

Chodil som do školy vo Viedni, ale nenaplnila moje očakávania. Otec mi často rozprával o tom, ako študoval na vojenskom gymnáziu a ja som pocítil, že aj mne by sa niečo také páčilo. Keďže som nechcel stratiť slovenské občianstvo, začal som sa zaujímať o možnosti štúdia na Slovensku. Zistil som, že Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku má vo svojich vyučovacích plánoch veľa toho, čo ma priťahuje.
Napríklad telocvik a  hlavne špeciálna telesná výchova, zbrane a manipulácia s nimi. Oceňujem, že v skole sa udržuje vysoká disciplína, podporuje sa priateľstvo, netoleruje sa nevhodné a neslušné správanie. Páči sa mi, že učitelia majú o žiakov záujem, riešia ich problémy, vychádzajú im v ústrety a majú záujem študentom pomáhať. Bolo to správne rozhodnutie a som rád, že mi bolo umožnené sa tu vzdelávať.

Čo ťa karate ešte naučilo?

Karate mi dáva dobrú fyzičku, odolnosť, sebadôveru, a aj poznanie, lebo Kyokushin karate je ako život sám, ak sa nepripravíš tak to prehráš a ešte to aj bude  bolieť. A potom nastupuje tá duševná sila, ktorú musí človek dokázať pozbierať a ísť znovu do toho, nebáť sa bolesti, driny, nebáť sa postaviť sa ďalšiemu súperovi, ďalšej výzve. Tiež ma naučilo pokore a pracovitosti a, že všetko ma svoj čas a miesto. Ale nechcem tým povedať, že by medzi karateristami nebola zábava, žeby sa nevedeli smiať, vtipkovať, alebo že by nemali občas chuť byť leniví. Aj my si vieme doberať jeden druhého a pritrafí sa aj nejaký ten kanadsky žartíček.

black_bg_logo

Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku

Odber noviniek

SSOSOOM ©  Všetky práva vyhradené